Raz mi jeden múdry človek vyrozprával príbeh, ktorý ma prinútil hlboko sa zamyslieť.

Bol raz jeden úspešný, bohatý muž, ktorý nesmierne miloval svoju ženu a deti, a na ich šťastí mu veľmi záležalo. Nečakane však zomrel a ocitol sa na neznámom mieste, kde ho čakal záhadný muž.

Ten sa ho spýtal: „Aký bol tvoj život?“

Muž s hrdosťou začal rozprávať: „Bol som pekný, múdry a úspešný. Finančne sa mi darilo, a jedného dňa som spoznal svoju ženu, s ktorou som vychoval krásne deti. Vychovával som ich podľa svojich zásad a naučil som ich myslieť ako ja, pretože som veril, že im to prinesie úspech v živote. Až som sa ocitol tu a uvedomil som si, že môj život sa skončil. Naplnil ma pocit šťastia, že som viedol takýto život.“

Muž však položil ďalšiu otázku: „Akým si bol človekom?“

V tom momente mužov úsmev pohasol. Uvedomil si, že všetko, čo dosiahol, bolo na úkor druhých. Zneužíval, okrádal a ponižoval ľudí, aby zabezpečil blahobyt pre seba a svoju rodinu. Potešilo ho, že toto šťastie mohol zdieľať so svojimi blízkymi, no v srdci pocítil horkosť.

Nakoniec prišla posledná otázka: „Kam myslíš, že patríš po smrti? K tým, ktorí si zaslúžia pokoj, alebo k tým, ktorí budú trpieť v mukách a výčitkách?“

Muža prepadol žiaľ a strach. Už nepotreboval ďalšie otázky – pochopil všetko. Uvedomil si, že naučil svoju ženu a deti žiť životom, akým žil on sám. Zavalil ho pocit viny a požiadal iba o jednu vec:
„Prosím, daj mi šancu vrátiť sa k svojej rodine a varovať ich, aby zmenili svoj život.“

Tento príbeh ma inšpiroval k zobrazeniu ženy, ktorá drží v rukách výchovu detí a vnímanie svojho manžela. Jej vnútorné trápenie som zvýraznil v jej tvári, starom tele a utrápených rukách.